Vyrážame na Nordkapp
Môj Transalp a Wiktorovu Ténéré 660 sme kvôli veľkému kilometrovému nájazdu tesne pred cestou vybavili novým obutím a vymenili potrebné kvapaliny, vymenili nejaký ten spotrebák, ktorý by mohol na ceste doslúžiť. Na rozdiel od iných našich ciest pôjde v tomto prípade o čisto asfaltovú dovolenku, takže nejaké špeciálne prípravy neboli potrebné. Konečne je tu ráno 5. júla 2019 a my vyrážame z Čachtíc na našu vysnívanú cestu. Zastavujeme sa ešte u mojich rodičov, ktorí sú po trase, aby sme sa posledný raz dobre najedli a rozlúčili sa. Pred prechodom do Česka ešte zastavujeme na dotankovanie. No motorka zrazu nechce naštartovať – palivová pumpa nenatočí benzín. Ešteže mám so sebou Wiktora, ktorý je našim tímovým mechanikom a takzvaným moto MacGyverom. Za asi hodinku aj pol už pokračujeme na Poľsko. Čaká nás párdňový presun, ktorého cieľom je sa čo najrýchlejšie dostať do prístavu v Tallinne.
Presun do Tallinnu (1650 km)
Juh Poľska sú krásne nové diaľničné ťahy, po ktorých cesta veľmi rýchlo ubieha. Prvú noc trávime v nejakom zapadákove, približne 50 km pred Varšavou. Je to vodácky kemp v typickom borovicovom lese položenom na piesku. Noc máme „spríjemnenú" od mladých Poliakov, ktorí si v chate pri nás robia diskotéku spojenú so svetelnou šou. Za Varšavou sa pekné diaľnice končia. Stará diaľnica sa po dlhých úsekoch opravuje a väčšinu cesty ideme len v jednom pruhu s dvoma hlbokými koľajami. Za Bielostokom sa diaľnice stratili a pekne v plnej premávke pokračujeme po hlavých ťahoch až do Litvy. Noc opäť trávime vo vodáckom kempe. Je tu celkom živo, a tak si stan staviame trošku mimo centra zábavy. Pracovníčka kempunám vysvetľuje, že dnes majú najväčší sviatok v krajine a pozýva nás na večerný program, ktorý si nenecháme ujsť. Všetci sa pochytali za ruky a vytvorili obrovský kruh, pustili hymnu a začali spoločne spievať. Ráno sadáme na stroje a smerujeme k prvej zastávke na našej ceste, ktorou je Hora krížov neďaleko mesta Šiauliai. Hora tvorená z viac ako 50.000 krížov sa okrem pútnického miesta stala aj symbolom vzdoru Litvy voči sovietskemu režimu. Sú tu kríže z celého sveta a samozrejme aj zo Slovenska. Najkratšia cesta do prístavu vedie rovno cez Rigu. Pred vjazdom do Rigy pristavujeme na okraji cesty, aby sme sa pokochali černotou a šľahajúcimi bleskami nad mestom, do ktorých smerujeme. Prejazd mestom je hrôza. Ulice zaplavené vodou, plná premávka, ktorá na nás moc neberie ohľad a k tomu ešte dobiehame dážď. Ako to už býva zvykom, navigácia sa v tom najnevhodnejšom čase rozhodla povodiť nás po miestnych uličkách a ukázať nám miesta, ktoré by sme inak nevideli. Spätné zrkadlá mám úplné zahmlené a ani pinlock nie je večný, keď si do prilby dychčím ako parná lokomotíva. V Estónsku už síce neleje, ale rozhodli sme sa usušiť sa v moteli rodinného domu, približne 150 km pred Tallinnom. Ráno sa budím s tým, kvôli čomu sme sa museli vrátiť z cesty do strednej Ázie. Bolesť žalúdka, napínanie, úplná slabosť, mám problém sa vôbec pobaliť. So zaťatými zubami sadám na motorku a pokračujeme. V najbližšom meste zastavujeme v potravinách a skúšam do sebadostať nejaké jedlo. Posledné dni, počas ktorých som nič moc normálne nezjedla, mi asi dali zabrať. Našťastie sa môj stav zlepšuje a tak s väčšou istotou mierime do prístavu. Prichádzame akurát a do Helsínk nás povezie spoločnosti Viking line za cenu približne 45 eur za osobu. Do Fínska by sme mali doraziť za asi 2,5 hodiny a tak máme čas obzrieť si loď, ale aj polihovať na chodbe.
Fínsko (1300 km)
Konečne sme v prístave. Sadáme na motorky a cez mesto smerujeme na sever. Za Helsinkami sa počasie kazí, je zamračené a začína kvapkať. V Lahti nachádzame kemp, kde nás majiteľ necháva postaviť si stan pod prístreškom. Ako to už vo Fínsku býva, kemp je pri jazere, pretože tu je všetko pri nejakom jazere. Ráno počasie praje viac a my pokračujeme ďalej na sever. Skoro celá cesta cez Fínsko, ktorou ideme až k Nórsku, je široká, rovná a je tu predpísaných 100 km/h. Sem tam sa nachádza radar, ktorý je ale vždy dostatočne skoro oznámený značkou. Ako tak ukrajujeme kilometre, začíname cítiť chlad a tak sa postupne vrstvíme. Zahrievame sa v jednom z motorestov, kde funguje bufetový štýl stravovania. Za porciu zaplatíte 10 eur, ale naložíte si koľko chcete. Podvečer nachádzame pekný kemping za mestom Oulu. Je tu aj nejako teplejšie a tak nevyužívame miestnu saunu, ktorá je tu na každom kroku. Čo by ste mali o Finsku vedieť pred jeho návštevou je to, že je tu prohibícia, čo znamená, že k tvrdému alkoholu sa tu len tak ľahko nedostanete. Okrem iného tu ale platí zákaz predaja akéhokoľvek alkoholu a teda aj piva po 21. hodine. Pivo, ktoré sme si večer šli dokúpiť, nám teda už nepredali.
V dedine Santa Klausa
Cesty sú nekonečné, rovné a skoro bez premávky. A neustále ich lemujú značky, ktoré nás upozorňujú na soby. Navigácia je po Fínsku veľmi jednoduchá a znie nejako takto: „Pokračujte rovno 130 kilometrov, potom použite kruhový objazd, na ktorom použijete druhý výjazd – teda pôjdete rovno a potom budete pokračovať ďalších 100 kilometrov k ďalšiemu kruháču, na ktorom pôjdete zasa rovno. Prichádzame k mestu Rovanie, kde má Wiktor pre Ténéré vyhliadnutý Yamaha servis. Jeho Tenerka sa mu už nejaký čas nepozdáva a tak si od týpka zo servisu požičiava multimeter a premeriava si tlaky. Inak Fíni na nás boli aj napriek ich „vikingskému" vzhľadu veľmi priateľskí. Zastavovali pri nás, dávali sa s nami do reči, snažili sa nám pomôcť. Wiktor je hotový a tak pokračujeme ďalej. Sme už len kúsok od vychytenej turistickej atrakcie – Dediny Santa Klausa a zároveň fínskeho polárneho kruhu. „Santa je všade" - píše sa tu, no ja som ho tu nenašla. Okrem toho je tu plno obchodov, kde sa dajú nakúpiť všelijaké suveníry. Najväčším lákadlom je však vyznačená rovnobežka, označujúca polárny kruh, ktorú všetci prekračujú sem a tam. Časť Fínska od polárneho kruhu na sever sa nazýva Laponsko. Cesty sú rovné a ešte rovnejšie. Poslednú noc vo Fínsku trávime kvôli chladu v chatke. Nikde nič a tu zrazu budova, kaviareň a asi 4 chatky.
Konečne soby!
Ráno je krajšie počasie a neskôr vychádza aj slnko. Za pár sto kilometrov sme v Nórsku a ja som ešte nevidela soba! Ak nepočítam toho malého, čo bežal vedľa cesty súbežne so mnou. Zrazu před nami na ceste vidím dva objekty. Sú to soby!....či sochy? Stoja, ani sa nepohnú, až prídeme k nim a zastavíme. Sú krásne! Ich mohutné parohy obrastené lykom, krása. Akurát stoja v strede cesty a blokujú premávku. Nepohnú sa ani za svet a tak ich zaháňam mimo cesty. Keď odchádzame idú opäť do stredu cesty. Les sa pomaly zmenšujea cesta sa mení, dokonca je tu aj odbočka vľavo. Profil cesty je zrazu vlnovka. Ideme hore, potom dole a zasa hore. Dokonca sme aj na kopci, z ktorého ideme dole, kde vidíme nejaké budovy, ktoré sú už v Nórsku.
Nórsko (3000 km)
A sme tu! Konečne Nórsko! Charakter krajiny je zrazu úplné iný ako vo Fínsku. Pribudli zákruty a v diaľke vidíme zasnežené hory. Dnes by sme sa chceli dostať až na Nordkapp. Posledných 200 km vedie cesta okolo obrovského fjordu. Už ale vieme, prečo vo Fínsku neboli soby. Všetky sú totiž v Nórsku pri mori. Vidíme ich na pláži, za zvodidlami, nad zvodidlami, pri tuneli, proste tam, kde by sme ich moc nečakali. V blízkosti mora začína pekne fúkať a tak dolaďujeme detaily na oblečení, aby si k nám vietor nenašiel žiadnu cestu. Kvôli chladnému vzduchu máme obaja ako vrchnú vrstvu nepremoky. Prechádzame okolo domov, kde sa vonku deti kúpu v bazéne. Norkapp sa nachádza na ostrove, ktorý je s polostrovom spojený 6 kilometrovým podmorským tunelom. Dookola nás je už iba tundra. Vstup na parkovisko najsevernejšieho bodu Európy je spoplatnený sumou 30 eur na osobu. Parkovisko je rozsiahle a plné karavanov, osobákov a motoriek. Mnohí karavanisti tu budú tráviť noc. Prichádzame k povestnému symbolu tohoto miesta – železnému glóbusu. Na tomto mieste v letných mesiacoch slnko približne 3 mesiace vôbec nezapadá a naopak v zimných mesiacoch vôbec nevychádza. Dnes nám počasie praje a tak si toto miesto môžeme vychutnávať s modrou oblohou a žiariacim slnkom.
Stanovanie so sobmi
Na parkovisku sa stretávame s párikom na chopproch, ktorí majú otvorené prilby a kožu. Iba ma pri pohľade na nich strasie a pomaly opúšťame Nordkapp. Postupne je po kopcoch vidieť vyrastať rôzne bivaky. Tiež rozmýšľame o tom, že by sme to mohli zapichnúť niekde nadivoko, avšak nie je až také ľahké nájsť si tu vhodné miesto. Tesne před podmorským tunelom však neďaleko od cesty nachádzame perfektné miesto. Sme na kopci nad plážou a zároveň je tu úplne bezvetrie. Dookola nás pobehujú soby a slnko nám ohrieva stan. Slnko nám do stanu páli celú noc a ráno sa to už nedá vydržať, neznesiteľná horúčava nás vyháňa von. Včera sme dosiahli najsevernejší bod cesty, ďalej sa budeme presúvať už iba južne. Celý tento sever Nórska je dosť prázdny, čo sa týka osídlenia aj premávky. Presuny sú stále rýchle a denne robíme okolo 500 kilometrov. Čo sa týka rýchlosti, nijako sa neobmedzujeme. Za celú cestu po Nórsku sme zažili jeden jediný radar a aj ten bol vopred označený. Slnko vôbec nezapadá a tak sa tu dá jazdiť do aleluja. Určite by sa to dalo otočiť aj za menej dní. My sa však nikam ponáhľať nemusíme a ráno si môžeme dovoliť vyspávať. Cesta sa stále krúti doprava a doľava, hore a dole. Aj napriek tomu, že stúpame do kopcov sa stále nachádzame vo výške pár desiatok, alebo sto metrov nad morom. Najvyššia nadmorská výška za celú cestu bola približne 600 m n. m. Každým kúskom tela si počas presunov vychutnávame nádhernú prírodu. Noc trávime v kempe, zopár kilometrov od hlavnej cesty, aj keď neviem, či je kemp správny názov. Zaparkované obytné prívesy s prístavbou, ktoré dýchajú prázdnotou. Sme tu skoro sami. Sociálky sú okrem klasického zariadenia vybavené aj elektrickou saunou – extra pre dámy a extra pre mužov. Rozkladáme stan a ideme na prechádzku k priľahlému jazeru a iba tak posedávame na móle. Zaspať pri tom, ako nám na stan svieti slnko, nie je pre nás žiadny problém. Každý deň sme tak unavení, že zaľahneme, pleskneme si cez oči spacák a sme tvrdí.
Pokračovanie Jankinej cesty až nabudúce :-)
TEXT: J. JANSKÁ, FOTO: AUTOR, CARTHROTTLE
