Mnohí z vás určite vedia, aké je ťažké nájsť termín motorkového tripu tak, aby vyhovoval každému z partie. Minulý rok to v našom prípade nebolo až také komplikované, tretí májový týždeň bol dobrou voľbou pre všetkých. Všetko však bolo napokon inak. Keby sme vyštartovali podľa plánu, tak hneď na druhý deň by sme niekde v Srbsku jazdili v nepremokoch pri teplotách okolo 10°C. Odjazd sa posunul a my sme doma sledovali aká je v celej Európe kosa a do toho stále nejaký dážď. Všetko zlé je na niečo dobré a náš štart začiatkom júna sprevádzalo príjemné slnko. Nedeľná diaľnica v Maďarsku bola poloprázdna a ani sme sa nenazdali už sme ju za Szegedom po prekročení hranice do Srbska opúšťali. Bol čas na prestávku a tú sme naplánovali v prihraničnej Subotici. Stotisícové mesto, druhé najväčšie v oblasti Vojvodina, nás milo prekvapilo. Má zaujímavé historické centrum s upraveným parkom, fontánou pred národným divadlom, či krvavočervenou radnicou, no radosť sa poprechádzať po štyroch hodinách na motorke. Všade čisto, ľudia korzovali vo sviatočných nedeľných šatách, prvý dojem zo Srbska bol naozaj veľmi dobrý. Zo Subotice sme to mali len kúsok do cieľa prvého dňa. Po prázdnych okreskách na Báčsky Petrovac a odtiaľ ku kompe cez Dunaj asi desať kilometrov od Nového Sadu. Vlečný čln mal najlepšie roky veľmi dávno za sebou, ale päť áut a 15 ľudí vraj stále hravo prevezie. Premáva až dovečera, takže času na skorú večeru v rybárskej krčme hneď na brehu rieky bolo dosť. Ryby čerstvo ťahané z Dunaja chutili výborne a mali sme k tomu aj predstavenie. Ryby vyskakovali z vody vysoko nad hladinu, ako keď ukazujú na Discovery tiahnúce lososy. A nie jedna, každú chvíľu aj viacero naraz. Nikto nám to nevedel vysvetliť, ale bola to pekná atrakcia. Pekná bola aj chata na kopci národného parku Fuška gora. Majiteľ mi do telefónu povedal, že nepríde osobne, ale je otvorené a kľúče sú vo dverách. V luxusne zariadenej chate s upraveným trávnikom, skalkou a kvetinovými záhonmi sme spali ako v bavlnke. Platiť sa malo na mieste, ale majiteľ nemohol skoro ráno, vraj máme nechať peniaze v kuchyni na kredenci. Dôvera na nezaplatenie. Trasa na juh nám ukázala, aké panorámy vie bikerom ponúknuť drsný, hornatý Balkán. Máme spomienky na krásy ciest cez kopce Čiernej Hory, ale Srbsko nám takých ponúklo ešte viac. Celý deň sme brázdili vyššie, či nižšie hory po dobrých cestách s minimálnou premávkou až do mesta Novi Pazar. Leží na hranici s Kosovom a vplyv islamského náboženstva tam bol evidentný.
Keď sme sa domáceho pýtali, kam môžeme zájsť na pivo, začudoval sa. Tam o dve ulice ďalej možno niečo kúpite. Vo večierke bola slečna za pokladňou z otázky, kde je chladiaci box s pivom priam šokovaná. Pre nás netradičný bol aj pohľad na ulici v centre mesta. Na terasách kaviarní posedávali pri káve, čaji, alebo vode samí muži. Nikde žiadna žena, ani pivo, či víno na stole. O kus ďalej na širokej promenáde bola zmena. Tam sa naháňali kŕdle detí pod dohľadom mamičiek a ďalšie ženy, dievčatá korzovali okolo. Iný kraj, iný mrav.
Na druhý deň nás čakala cesta cez horúcu balkánsku pôdu – Kosovo. Etnické a náboženské spory, často vyhrotené až k ozbrojeným konfliktom, sa síce objavujú na stránkach svetových novín, ale krajina si žije vlastným južanským rytmom. Údolie okolo Gazivodskeho jezera smerom na Mitrovicu pohladilo dušu bikerov. Kľukaté prázdne cesty, po stranách kopce, skaly, lúky... Horšia časť Kosova nás však ešte len čakala. Tridsať kilometrov k hlavnému mestu Priština sa išlo po priamej ceste s hustejšou dopravou. Pri plánovaní tejto etapy sme urobili veľkú taktickú chybu. Zavolali sme kamošovi, ktorý je tam služobne dlhodobo vyslaný a on, že „príďte do mesta, zavolajte a dáme si kávu". Hneď ako sme sa dostali do hustej, slimačím tempom idúcej dopravy smerom do centra, sme vedeli, že to bola chyba, ale cesty späť nebolo. Tak sme sa tým centrom Prištiny dobrú hodinu prebojovávali na opačnú stranu a tešili sme sa na normálnu jazdu. Ale nie, zabudnite na to chlapci... Ďalších asi štyridsať kilometrov nás čakala široká rovná cesta lemovaná obchodmi a nákupnými centrami. Predstavte si, že hodinu idete rýchlosťou 50 km/h medzi stavebninami, obchodmi s nábytkom, zeleninou, mäsom, textilom a neviem čím všetkým. Odbočka v Duraji do hôr bola našou spásou. Kľukatá cestička viedla k priesmyku Bičevac (1090 m n. m.) a potom cez hory na územie Macedónska smerom na Tetovo. Tam sa naša nálada opäť vylepšila a veselo sme ten deň zakončili pri slávnom Ohridskom jazere. Hľadanie nášho apartmánu v uličkách na hradbách nad mestom nebolo ľahké, ale podarilo sa. V historickom centre okolo jazera to pulzovalo ako v chorvátskych letoviskách v hlavnej sezóne. Dobrá večera a veľa piva (žiaden problém s krčmami) bola fakt zaslúženou odmenou.
Na útrapy jazdy cez Prištinu sme na druhý deň rýchlo zabudli. Bohom zabudnutá prihraničná cesta nás viedla na Debar a odtiaľ do Albánska. Z ľavej strany nás istili kopce a skaly, vpravo si romanticky tiekla riečka Čierny drin. Pri Lukove bola prehradená, tak sme sa pri priehrade išli fotiť. Hneď na druhej strane cesty bola na kopci akási strážna pevnosť a v nej slúžil Mihaj, sekuriťák. Zavolal ma, že zhora budeme mať lepšie zábery. Mal pravdu, ale kontaktom s bikermi sledoval aj vlastné obchodné záujmy. Keď som dofotil, išiel so mnou dole k hrádzi k motorkám, otvoril kufor svojho starého Golfa II a už nám ponúkal výrobky z medu a propolisu. Neboli sme asi najvhodnejší klienti na taký sortiment, ale biznis napokon prebehol. V ponuke bola výborná orechovica, tak sme si fľašku kúpili a večer sa minula ako aperitív.
V Albánsku nikto z nás ešte nejazdil, tak sme boli plní očakávaní aké to bude. Veru, rozporuplné. Horské panorámy boli krásne, cesty kľukaté..., ale rozbité ako po nálete bombardérov. Bolo to zhruba sto kilometrov, zvládli sme to bez pádu, motorky vydržali, ale návrat na územie Kosova s pekným asfaltom nás naozaj potešil.Navyše sme išli peknou prírodou až na hraničný priesmyk Mala Jablanica do Čiernej Hory. To bola paráda, vystúpali sme skoro do dvetisíc metrov nad morom a kochali sa končiarmi Rusulija (2382 m n. m.), či Pogled (2155 m n. m.). Zjazd do údolia bol pohodový na záver dňa a zrubový penzión pri bystrine Ibar sa nám stal oázou na zaslúžený relax. Pri pivách v miestnej reštaurácii sme ani netušili, že by sme sa mali pomodliť za to, ako nás obchádzajú dažde. Ale čakal nás šťastný deň aj bez otčenáša. Ráno nás na cestu vyprevádzalo slnko, trasa bola romantická, nikto sa nemohol sťažovať. Presvedčili sme sa, že nielen západná časť Čiernej Hory je motorkárom zasľúbená (pohorie Durmitor, či kaňon Tara sme pojazdili viackrát pred pár rokmi). Aj východný cíp tejto hornatej krajiny má svoje čaro. Stočili sme sa na sever a cez priesmyk Gostun sme sa po troch dňoch vrátili do Srbska. Ponúklo opäť krásne cesty a výhľady. Vpravo sa tiahlo pohorie Javor, trocha podobné výškou i profilom našim Nízkym Tatrám, vľavo hraničná Kamena Gora (1492 m n. m.). Odtiaľ dolu k riečke Lim a už sme sa znova štverali do kopcov ďalšieho pohoria - Zlatibor. Bola to pre bikerov super trať. Nad hlavou sa nám motali všelijaké mraky, ale slnko ten súboj občas vyhrávalo, tak sme si hovorili, ako dobre. A veru, mali sme šťastie, lebo prívalové dažde nás predbehli sotva o hodinu. V kopcoch kopírujúcich hranicu Srbska a Bosny a Hercegoviny sme prichádzali k miestam, kde boli zosunuté svahy aj do pol cesty. Čerstvo naplavené blato, kamene i skaly a cesta ani nestihla oschnúť. Také lejaky keby nás chytili, tak neviem kedy by sme našu balkánsku púť skončili. Aby to nebolo až také ideálne, tak sme v mestečku Ljubovija poslúchli navigáciu a odbočili doľava cez most a hore do kopcov. Spočiatku cesta ako tak, ale stále to bolo horšie. Dokrútené, rozbité, stále sme verili, že to niekde na horizonte skončí a prídeme na hlavnejšiu komunikáciu. Nebolo nám to súdené... Cesta sa nezlepšila a ešte sa nám na hlavu vylial malý mráčik, ale ušli sme mu. Bojovali sme, lebo už nemalo zmysel vrátiť sa, keď tu zrazu pred nami stojí partia lesných robotníkov na takej čistine plnej blata. Čumeli na nás ako na zjavenie, tak sme im povedali kam ideme a oni, že tamtá nenápadná cestička nás vyvedie von. Museli sme im veriť.
Pozitívne bolo, že cesta sa nezhoršovala, ale po chvíli sa pred nami vynorilo nákladné auto spolovice naložené kladami a vedľa nakladač. Uff, tuto asi budeme do tmy..., ale borci pochopili. Potiahli stroje, obišli sme ich a hor sa ďalej. Vykúpenie prišlo onedlho, dorazili sme na križovatku s hlavnou cestou do Zvornika a odtiaľ sme fičali do Bosny na Tuzlu a Lukavac. Cestou k ubytovaniu sme našli aj umývačku áut, ale otvorené nebolo. Našťastie mal vedúci susednej čerpacej stanice kľúče a po jednaní o cene (neošklbal nás!) nám ju spojazdnil a naše motorky sme úspešne zbavili nánosov blata. Pán domáci nás prišiel zobrať na kraj dediny, lebo prenajatý dom bol na kopci zašitý tak, že by ho nenašli ani satelity Elona Muska. Bolo tam doslova božské ticho predurčené na zaslúžený spánok spravodlivých. Predchádzalomu bilančné posedenie a debata pri mnohých pivách. Na druhý deň nás totiž čakala záverečná etapa cez východný kút Chorvátska a zrýchlený presun po maďarskej diaľnici domov.
Náš trip dopadol dobre, ako sa hovorí – bez mimoriadnych udalostí. Chýbalo nám podvečerné kúpanie v mori, ale chceli sme ochutnať hory Balkánu vrátane Albánska a vidieť povestné Ohridské jazero, tak sme museli trasu po pobreží oželieť. Zážitky a krásne spomienky na drsný juh východnej Európy však ostanú aj bez slanej vody Jadranského mora.
TEXT: FRANTIŠEK BIZOŇ, FOTO: AUTOR
