Text: I. Haraslínová, M. Vantuch , Foto: cestovatelia
Nový druh hrdinu
Zabudnite na časy starých hrdinov, ktorých sme kedysi obdivovali v televízii a časopisoch. Dnes môže byť dobrodruhom úplne každý, kto má gule zbaliť sa a vypadnúť. V tomto prípade to dokonca ide aj bez nich, pretože na cestu vyrazila aj kočka, Ivanka. Mladá IT-čkárka a jej priateľ Marek, povolaním rovnako IT, no s dušou neviazaného človeka. A tak si jedného dňa títo mladí, všední, radoví ľudkovia povedali, že za rok dorazia na dvoch motorkách do Austrálie. Po dlhej príprave motocyklov, plánovaní trasy a vybavovaní víz v septembri 2015 vyrazili na cestu. Poustli do svojho blogu rozlúčkový príspevok, správu na Fejsbúk a jednoducho vyrazili. Na cestu za dobrodružstvom, ktoré teraz s napätím sledujem s nimi. Určite bude nemožné zhrnúť na tri stránky čo-len percento z ich doterajšej cesty, no ich celú cestu môžete sledovať na blogu www.vantuch.cz alebo na Facebook/cesta.do.australie. Dnes prvá časť veľkého dobrodružstva v krátkych útržkoch z blogu od Tatier až po hranice Indie s Barmou.
Turecko
Najazdených 5.030 km
Schádzali sme z kopca a Ivanku už zase zrazili. Našťastie sa jej ani tentokrát nič nestalo a horšie si to odniesol chlapík, ktorý skončil aj s motorkou na zemi. Dali sme si ďalších sto kilometrov a ocitli sa v Sivase. Chceli sme sa tam ubytovať v hosteli, o ktoro sa písalo v sprievodcovi. Keď som to šiel omrknúť, vyhodili ma s tým, že je to ubytovanie len pre ženy a cez ulicu v ubytovne pre mužov mali plno. Aspoň sme sa najedli, zistili, že mi motorka nejakým zázrakom nezačala svietiť, takže som si nasadil čelovku a vyrazili sme niekam do polí. Zakempovali sme pri ceste pod lampou, kde to vyzeralo, že bude kľud. Ráno na nás mávali prechádzajúci traktoristi a starší páni nás zdravili typickým „Salam alejkum" - mier s vami.
Hranice Iránu s Pakistanom
Najazdených 8.774 km
Odišli sme s náčelníkom a dvoma ďalšími chlapmi s kalašnikovmi z policajnej stanice. Zetkysi cestu užívali a miestami sme frčali aj sedemdesiat. Kontrolné body, kde sa striedala naša eskorta, boli každých päťdesiat kilometrov. Cesta sa po sto kilometroch pokazila a začali v nej byť poriadne diery. Snažili sme sa frčať rýchlo, no motorkám sa to ani trochu nepáčilo. V tej mojej stále niečo mlátilo. Po chvíli sa Ivanke urval celý blatník a ten môj pomaly odpadával tiež. Ivanka už išla na rezerve a to sme už minuli jednu z PET fliaš benzínu. Zbesilá jazda sa podpísala na vysokej spotrebe a namiesto klasických 4 teraz ideme na päť litrov. O chvíľu sa mi prehriala moja Zetka a museli sme si dať ďalšiu pauzu, čo sa znova nepáčilo našej eskorte.
India
Najazdených 11.092 km
Po týždni flákania v Delí sme sa zbalili a vyrazili smer Rishikesh. V meste bolo dopoludnia skutočné peklo a ani po päťdesiatich kilometroch sme nemali pocit, že by sa doprava nejako zlepšovala. Jediný pocit, ktorý som mal, bol, že mi prestala ísť motorka. Ako keby mi do motora nedochádzal benzín. Zastavili sme na obed, objednali si syrové kari s nánom (indická chlebová placka) a zisťovali, kde by mohol byť problém. Prečistenie karburátoru nepomohlo, takže sme ho zobrali k chlapíkovi, ktorý mal cez cestu biznis s pneumatikami. Poriadne sme karburátor vyfúkali, potešený Ind dostal od nás 10 rupií (13 centov) a motor sa konečne roztočil. Prišli sme asi o dve hodiny času, takže padla tma. Hustota dopravy sa však stále nezlepšovala a miestami ešte zhoršovala.
Na ceste do Nepálu
Najazdených 11.627 km
Hneď po výjazde z mesta Nainitalu sme si začali cestu užívať. Na zetkách to väčšinou z motocyklového hľadiska nestojí za moc, pretože do kopca to veľmi neťahá a z kopca sa musí ísť opatrne, pretože by sme to inak neubrzdili. Ale tu bolo našťastie klesanie mierne, s nekonečnými zákrutami a tak sme si užili poriadne aj jazdenie. Teda aspoň dovtedy, kým sme nestretli skupinu náklaďákov, ktoré v Indii nie je vôbec ľahké predbehnúť a už vôbec to nie je bezpečné. Našťastie sú miestni zvyknutí na neštandardné situácie a keď som vbehol do cesty autu, vodič len zatrúbil a spomalil, vôbec nevyzeral prekvapene. To o mne sa v takýchto situáciách povedať vôbec nedalo.
Brahmaputra
Najazdených 13.403 km
Po štyridsiatich kilometroch sme prišli k slávnej rieke Brahmaputre, o ktorej sme sa kedysi užili na zemepise. Prišli sme na miesto, kde podľa Google mal byť trajekt na druhú stranu rieky. Videli sme však, že nič podobné trajektu tu nie je a že loďky, ktoré prevážajú ľudí na druhú stranu, sú skutočne malé. No keď sme sa spýtali, či nás dokážu prepraviť, všetci vyzerali úplne v pohode za 100 rupií. Traja chlapíci naložili motorky na drevenú loďku, pristúpili ďalší pasažieri, medzi ktorými nechýbala ani obligátny chlapec so sliepkou v rukách a vyplávali sme. Mysleli sme si, že budeme na lodi len chvíľu, ale preplietali sme sa medzi piesočnými ostrovmi asi 2 hodiny. Keď sme dorazili k brehu, celá loďka sa naklonila a Ivanka mala čo robiť, aby jej motorka nespadla do vody. Obzvlášť keď pod ňou začali praskať dosky.
Pred opustením Indie
144. deň cesty
Posledné tri dni v Indii sme si vyhradili na opravu motocyklov pre čo možno najhladší prejazd Barmou. Ivanka natierala zvarený zadný blatník a kontrolovala brzdy. Ja som čistil hlavy motorov a trávil hromadu času množstvom drobných opráv. Tretí večer sme konečne motorky poskladali dohromady a boli pripravení ísť ďalších niekoľko tisíc kilometrov. Čo sa týka štatistiky opráv počas doterajšej cesty, tak je ich zoznam poriadne dlhý, takže len výber: tmelom zalepená nádrž 2x, kompletne upchatý motor karbónom, odtrhnuté zadné blatníky, tri sekundárne reťaze na každej motorke, jedna primárna reťaz, dva krát ložisko spojkovej hriadele, hromada polámaných špicov na zadnom kolese.
