Kazachstan

Náš cestopis tentoraz výnimočne nezačína na Slovensku, ale ďaleko na východe v Kazachstane, neďaleko čínskych hraníc. Práve tu v meste Almata prezimovali motocykle našich troch vášnivých cestovateľov.

Kazachstan

Nedobrovoľné odlúčenie

Mnohých hneď napadne otázka: Prečo nechali svoje motocykle tak ďaleko od domova? Dôvodom bol neúspešný pokus o ich prevoz vlakovom z Almaty do Moskvy, pri svojej minuloročnej ceste po centrálnej Ázii. Problém nastal, keď ľudia s ktorými mali dohodnutú prepravu, uvideli ich tri motocykle. Jednoducho cez úzke dvere vagóna vo výške asi 1,5 m by ich Suzuki V-Strom 650, nenaložili ani v demontovanom stave. Naviac počas čakania im skončila platnosť víz v Kazachstane a tak po vlastnej osi nemohli opustiť krajinu. Nakoniec motocykle zostali uskladnené neďaleko Almaty, v garáži ich priateľa Sergeja, zatiaľ čo oni sa vrátili domov letecky. Len pre úplnosť pripomeňme, že celý ten čas boli v Kazachstane na čierno s vedomím, že problémy znova nastanú pri prechode hraníc.

Táto udalosť určila plán cesty na ďalší rok. Jednoducho museli začať tam, kde skončili. Dátum odchodu bol stanovený tak, aby ladil nielen s počasím, ale hlavne s termínom konania Rally Transorientale, ktorá mala križovať plánovanú trasu. Naviac na náročnej rally, ktorá viedla zo St.Petersburgu do Pekingu sa účastnil aj náš pretekár Jaroslav Katrinák. Vtedy ešte nikto netušil, že v tak tvrdej konkurencii nakoniec zvíťazí.

Veľké očakávanie

Po dlhom odlúčení od našich motocyklov, konečne nastal ten čas a my sme sa mohli vydať tam, kde sme skončili pri našej minuloročnej dobrodružnej ceste. V piatok ráno nás prebúdzali lúče vychádzajúceho slnka, ktoré sa odrážali od krídel Boeingu letu číslo TK-226 z Rigy do Almaty. Sergej, strážca našich V-stromov, s ktorým sme boli po celý čas v kontakte, nás podľa prísľubu čakal pred letiskom. Nič teda nebránilo aby sme spoločne mohli ísť skontrolovať a prevziať motocykle. Cestou do asi 40 km vzdialeného mestečka Talgar, sme horeli nedočkavosťou, kde a v akom stave uvidíme naše stroje. Pohľad do garáže bol srdcervúci, lebo pod nánosom prachu a kusov starého nábytku sme horko ťažko rozoznali obrysy našich stromčekov. Po základnej očiste a pripojení batérií, nám však padol kameň zo srdca. Na to, aby motocykle po ôsmych mesiacoch znova ožili, stačilo jediné stlačenie elektro-štartéra. Nasledoval spoločný návrat do Almaty, kde sme po krátkom oddychu prezuli vlaňajšie Metzellerky, ktoré mali za sebou viac ako 9 tisíc kilometrov. Samozrejme večer nemohlo chýbať spoločné posedenie so Sergejom a jeho priateľmi.

Nasledujúce ráno sme sa s nimi vybrali na celodenný výlet ku Charynskému kaňonu, vzdialenému asi 250 km východne od Almaty. Užasnutý pohľadom na scenériu kaňonu, sme zišli až k riečke Charynka. Tu nám Sergej pripravil udice, ktoré nám v ten deň mali zabezpečiť výdatnú a sýtu potravu. Po asi dvojhodinovej rybačke začala príprava a následná opekačka úlovku. Späť do Almaty sme sa vrátili až neskoro v noci. Nádherný deň sme ukončili ako inak než klasickou vodečkou.

Sergej nám navrhol plán na ďalší deň s tým aby sme ešte zostali. Prehovoril nás. Ráno sme odišli jeho tereňákom do pohoria Alatau ku Veľlkému Almatínskemu jazeru. Cestou necestou sme sa predierame najskôr hustou premávkou, ktorú za mestom vystriedal skutočný tankodrom. Stúpajúc do hôr sme prechádzali úzkymi traverzami v skalách, kde okolie cesty lemovali skupinky piknikujúcich domorodcov. Veď je nedeľa a treba si oddýchnuť... Obrovská vodná nádrž je napájaná vodami z rozpúšťajúcich sa ľadovcov. Prechádzku okolo jazera sme ukončili v neďalekom kafé, kde si všetci pochutnávali na šašlíkoch.

Priateľskí a štedrí motorkári

V pondelok ráno nastala chvíľa rozlúčky so Sergejom a tak v sedlách našich V-Stromov opúšťame Almatu. Naša ďalšia zastávka mala byť niekde pri brehoch Balchašského jazera, ktoré má dĺžku asi 600 km. Cesta nás prekvapila kvalitným povrchom a počasie zasa vysokou teplotou (46°C) a silným bočným vetrom. Prvú prestávku sme si urobili po cca 200 km na malom občerstvení uprostred nekonečnej stepi. Na brehu jazera sme stretli nového priateľa Rustema, ktorý sa predstavil ako člen miestneho motoklubu a nakoniec sa stal naším spoločníkom na niekoľko dni. Na jeho odporučenie sme sa presunuli do kempu vzdialeného asi 200 km. Po spoločnej večeri nechcel ani počuť, že by sme niečo platili. Jednoducho nás pozval a pri odchode navrhol stretnutie na druhý deň. Po rannom kúpeli vo vodách jazera, ktoré je zvláštne tým, že jedna polovica je slaná a druhá sladká, sme pokračovali ďalej na sever do mesta Karaganda, kde nás mal čakať Rustem. Počas cesty, sme v jednom malom pneuservise, ešte naplnili Ultraseal do našich pneumatík. Pred mestom sme uvideli odstaveného V-maxa a pri ňom nášho nového kamaráta, ktorý nás prišiel čakať. Veľmi príjemne nás to prekvapilo. Spoločný prejazd mestom bol zároveň aj exkurziou, ktorá končila pred miestnym motobarom, kde sme boli pozvaní na večeru. Tu sme spoznali ďalších miestnych bikerov, s ktorými sme si potom pripíjali na našu družbu. Neskoro v noci u Rustema v byte sme potom ešte dolaďovali plány, na ďalší deň.

Ráno po spoločných raňajkách sme dokončili exkurziu mesta, spojenú s nákupom veci potrebných na ďalšiu cestu. Boli sme milo prekvapený širokým sortimentom rôznych druhov tovarov v tunajších obchodoch. Čo sa týka cien, tie sú zrovnateľné s našimi. Popoludní sme splnili jedinú Rustemovu prosbu. Na jeho želanie sme pred motorkárskym barom s radosťou poskytli rozhovor miestnej televízii. Bola to jediná možnosť ako sa mu odvďačiť za všetku jeho ochotu, ústretovosť a nadšenie so stretnutia s nami. Po televíznej šou sme opustili mesto a v sprievode miestnych bikerov smerovali do cieľového tábora jednej z etáp Rally Transorientale. Mestečko Botakara bolo jedným z hlavných cieľov našej tohtoročnej výpravy. Presnú hodinu plánovaného prejazdu účastníkov rally nám avizoval priateľský motoklub z Astany. Je zaujímavé, že dovtedy o tak významnom športovom podujatí nevedela ani miestna polícia.


Účasť na Rally Transorientale

Už cestou po diaľnici z Astany sme postupne stretávali sprievodné vozidlá. Po príchode do Botakary nám naši priatelia dávali jasne na javo svoju vďačnosť, že sme ich upozornili na rally a s veľkým záujmom sledovali všetko čo sa dialo v tábore. Asi najviac na nich zapôsobilo stretnutie s vedúcim jazdcom kategórie motocyklistov - našim Jarom Katriňákom. Jeho sprievodné vozidlo sme našli podľa slovenskej vlajky, ktorá pri ňom viala na stožiari. Jaro spolu s ďalšími pretekármi dorazil až po tme. Bol veľmi unavený a tak sme prehodili len pár slov. Ako sme sa dozvedeli, medzi jazdcami nevládla práve najlepšia nálada, lebo predchádzajúci deň dvaja zahynuli. Francúzskeho motorkára zrazil kamión a Číňana trafila do hlavy karabína po tom čo sa utrhlo lano pri vyťahovaní auta. Naši priatelia boli šťastný, že môžu mechanikom pomôcť s prípravou Jarovej motorky na ďalší deň. Dokonca v noci, po tom čo sa im rozbila lampa, priniesli novú niekde z dediny. Na druhý deň sme si v kľude pozreli štart ďalšej etapy a zbalení vyrazili smerom k hlavnému mestu Kazachstanu.

Smerom k ruským hraniciam

Znova sa opakovala situácia z predchádzajúcich dní . Na požiadanie Rustema nás už pred Astanou čakali miestni motorkári. Údajne sú dobrí priatelia, ktorí sa často navštevujú a radi sa o nás postarajú. Tak aj bolo. Najskôr nás zobrali na exkurziu do centra, kde bolo čo pozerať. Astana je supermoderné veľkomesto, ktoré v posledných desiatich rokoch zaznamenalo nebývalý rozmach. Nasledovalo pozvanie na neskorý obed. Opäť nechceli ani počuť, že by sme niečo platili, pritom stoly boli plné jedál. Po vzájomnej výmene kontaktov, sme na ich odporúčanie pokračovali ďalej smerom k rekreačnej oblasti Borevoe, ktorú domáci volajú malé Švajčiarsko. Po asi 200 kilometroch jazdy nehostinnou stepou sme sa odrazu ocitli v oáze s jazerom obkoleseným horami s borovicovými lesmi. Pri hľadaní ubytovania sme znova stretli perfektného chalana na štvorkolke, ktorý nám ochotne poradil súkromný penzión, kde sme sa výborne navečerali. Po dohode nás už ráno čakal v aute, aby nám mohol poukazovať najkrajšie miesta oblasti. Dokonca nám poďakoval za príjemnú spoločnosť a my sme ešte v ten deň pokračovali smerom k ruským hraniciam. Bol neskorý večer, keď sme k nim dorazili v očakávaní už spomínaných problémov. Samozrejme po predložení neplatných dokladov sa to všetko začalo. My sme hovorili o problémoch, ktoré nás stretli v predošlom roku, colník zase o zabavení motocyklov a následnom predvolaní na súd, ale všetko smerovalo k jedinému – koľko sme ochotní zaplatiť za to že nás pustia. Najskôr nám prehľadali všetky veci či náhodou nenájdu drogy. Po čase sme sa ale dostali k samotnému vyjednávaniu. Začínali sme na sume 3.000 dolárov za motorku a skončili na troch stovkách. Bolo krátko po polnoci, keď sme vcelku spokojní (predsa len motorky mali pre nás oveľa vyššiu hodnotu) prekračovali ruské hranice. Opäť sa potvrdilo naše staré známe heslo: Dengy gavariat pa rusky.

Buďte s nami v kontakte

Prečítajte si aj...

Komentáre